Spišský Hrad

Spišský hradný vrch je unikátnym územím. Už neolitickí ľudia tu po sebe zanechali stopy dnes staré takmer 7 tisíc rokov. Ešte oveľa skôr sa týmito končinami pohyboval i neandertálsky človek. V jaskyni pod hradom boli nedávno nájdené kostrové ostatky muža a pri nich kožené mešce aj s mincami takmer spred dvetisíc rokov, z čias keltských Kotínov. Pred viac ako 800 rokmi tu začal vyrastať mohutný kamenný hrad v nadmorskej výške 634 m. No v roku 1780 sa na ňom nezmazateľne podpísal požiar. Hradná ruina spolu s rovnako jedinečným okolím územia Spiš je od roku 1993 súčasťou Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Prvé, čo pred 800 rokmi na vysokom brale vzklíčilo, bola mohutná obranná a zároveň obytná veža donžon. Prsty v tom mal kráľ Belo III. Možno kráľovná. Postavili ju zo spišského travertínu. Zakrátko sa však zrútila. Asi kvôli tektonickým posunom v podloží. I dnes sa s kopcom dejú divy. Do nového opevneného celku sa už vstupovalo románskou bránou s padacou mrežou a smolným nosom. Vo vnútri vyrástol románsky palác a nová veža, veža Nebojsa. Či  sa v nej skutočne ani raz nemuseli báť, zachované pramene neprezrádzajú.

Tatárom nemusel odolávať. Boli vlastne na Spiši? Dnes už nikto nevie a aj keby boli, hrad ich nezaujímal. Zdá sa, že už krátko na to získal dnešnú dych vyrážajúcu rozlohu v podobe dvoch samostatných opevnených celkov. Zaujal spišského prepošta, ktorý sa zaviazal kráľovi o hrad sa starať a ten mu na oplátku udelil privilégium na hrade žiť. Veď, čo ak by tí nomádi prišli naozaj. Pred vstupom do horného hradu si nechal vystavať vlastnú časť. Celé predhradie s obytnou vežou, z ktorej sa dalo ochodzou dostať do románskej kaplnky. Tu nechal postaviť rovno pod nosom špána, kráľovského správcu Spiša, obývajúceho románsky palác na hradnej akropole.

Prepošt aj tak nakoniec vymenil hrad za protiľahlý kopec, kde vzniklo opevnené kapitulské sídlo. Našťastie alebo nanešťastie, kráľa Žigmunda osvietilo a na rozdiel od mesta pod hradom, samotný hrad kvôli dlhom nezapredal. Rovnako poľským veriteľom nepripadlo ani ono nové prepoštovo bývanie, Spišská Kapitula. Možno to mala na svedomí cigánska princezná, ktorá mu, podľa legendy, jednej noci venovala viac ako len pohľady. Pre jej spoločenstvo zdržiavajúce sa pod hradom tak získala i očakávaný prepúšťací glejt, akýsi pas kráľovstvom.
Na hrade sa vystriedali mnohí špáni, sem-tam sa tu zastavili kadejakí králi a tiež kadejakí obliehatelia i tí, čo nemuseli obliehať a predsa hrad pokorili. Napokon v roku 1780, na konci istého dňa, z hradu namiesto veží stúpali k nebu už len stĺpy dymu. Požiar. Nepriateľ číslo jeden. Ešte aj sami poslední majitelia z rodu Čáki mu zasadili zdrvujúcu ranu. Stal sa pre nich zdrojom stavebného materiálu na stavbu početných kaštieľov v okolí. Pospolitý ľud nasledoval príklad svojich grófov. Dnes to však nie je len obyčajná slovenská ruina, lež prekrásna románsko-gotická architektúra v nádhernej krajine. Spišský hrad.

SPIŠSKÉ PODHRADIE

Mesto Spišské Podhradie bolo na počiatku skutočne podhradím, osadou hradných služobníkov. Vznikla v 12. storočí. Príchodom osadníkov z Flandier, po tatárskom vpáde, začal zrod mesta. No kráľ Žigmund ho spolu s ďalšími spišskými mestami v roku 1412 zálohoval Poľsku. Záloh trval 360 rokov. Usadili sa tu postupne obyvatelia rôznych národností i náboženstiev. V roku 1614 sa podhradská radnica stala svedkom významnej evanjelickej synódy. Mesto žilo hlavne z obchodu a remesiel. Šťavnaté a pikantné spišské párky miestnych mäsiarov mestečko preslávili. Evanjelický kostol, synagóga, románska veža farského kostola, gotické tabuľové maľby, kláštor Milosrdných bratov a socha Immaculaty sú určite dôvodom, prečo spojiť návštevu hradu i s návštevou jeho podhradia.
Za vlády Bela IV. sa na uhorskom kráľovskom dvore odohrala jedna nenápadná udalosť. Ctihodný a milostivý kráľ, samozrejme rukou pisára, pozdrav v Spasiteľovi všetkým Kristovi verným a hlavne prepoštovi zo Spiša jednou kráľovskou listinou odovzdal. Jeden z mnohých toho 19. septembra roku 1249. Spišský prepošt z kláštora nad hradnou osadou cudzincov zvaných Sasi, na severe kráľovstva, musel za ten kus pergamenu zaplatiť kráľovskej kancelárii nemalú sumu. No už nikto nemohol spochybniť jeho vlastníctvo na zem Jablonov. V 13. storočí Spišské Podhradie nikto ináč ako osada Sasov nenazýval. Tým, že jej rozrastajúci sa chotár a chotár zeme Jablonov spolu susedili, je v onej listine Podhradie spomenuté neraz. Je to prvá písomná zmienka o ňom.

Osada či dedina Sasov pod hradom, neskôr nazývaná Kirchdorf, kostolná dedina, mala skvelú polohu. Zbiehali sa tu dve významné diaľkové trasy. Spišské Podhradie prestalo byť podhradím a stalo sa mestom. Rozvoj znamenal bohatstvo a to umožnilo výstavbu románskeho chrámu. Možno odtiaľ je aj vtedajší názov mesta. Ladislav Pohrobok vládol síce krátko, no mestu stihol udeliť právo týždenného trhu. A už sa tu valili raz v týždni preplnené vozy zo širokého okolia. V mestečku pôsobilo na konci 17. storočia až 14 cechov. Najstarší bol cech súkenníkov a farbiarov.
Avšak obchodníci a remeselníci mohli len ťažko ubrániť svoje bohatstvo, keď sa tu znenazdajky objavil nejaký nepriateľ hradného pána. A objavilo sa ich dosť. Hradieb nebolo a navyše, ak z hradu strieľali na nepriateľov kanónmi, občas sa ušlo aj miestnym. V čase, keď sa medzi meštianstvom udomácnila evanjelická viera, bolo pre zmenu samotné mesto nepriateľom. No nie nepriateľom hradu, ale sídla vypínajúceho sa na protiľahlom kopci. Ako by to nestačilo, skomplikoval to ešte prv sám kráľ Žigmund. Chcel sa rovnať s Benátkami, no prehral. Peniaze, ktoré si na túto vojnu požičal, musel poľskému švagrovi vrátiť. Peňazí však nebolo a tak dal do zálohu trinásť spišských miest. Medzi nimi i Kirchdorf. Malý kus zeme odvtedy patril dlhých 360 rokov Poľsku.

Okrem Slovákov, Nemcov, katolíkov a evanjelikov žila v Podhradí aj početná komunita Židov. Okolo roku 1875 si postavili synagógu, no požiar v júli 1905 zničil nielen ju, ale aj veľkú časť mesta. Nová vyrástla v neskoro-klasicistickom slohu inšpirovanom vtedy módnymi maurským prvkami. V súčasnosti sa rekonštruuje. Je tiež súčasťou mestskej pamiatkovej rezervácie Spišské Podhradie. To od roku 2008 spadá do ochrannej zóny lokality UNESCO na Spiši, ktorú tvorí Spišský hrad a ďalšie štyri kultúrne a prírodné pamiatky okolia i Levoča.
 
SPIŠSKÁ KAPITULA

Vrch Svätého Martina. Takto, po latinsky, v stredoveku volali kopec vypínajúci sa zo západnej strany nad podhradím Spišského hradu. Rozsiahla diecéza zaberá územie Spiša, Liptova a Oravy. Predchodcom biskupského sídla bol asi zaniknutý kláštor povyše, ktorý odhalili archeologické vykopávky v 20. storočí. Vedľa kláštora začalo neskôr vyrastať opevnené cirkevné mestečko. Jedinečná románsko-gotická katedrála, pôvodne románsky biskupský palác, kňazský seminár, hodinová veža so vstupom do francúzskeho parku a ulica lemovaná kanóniami. Dnešná Spišská Kapitula. Nenadarmo jej hovoria aj malý slovenský Vatikán...

Slovo kapitula označuje akýsi zbor poradcov prepošta. Prepošt však nebol ani biskup, ani opát. Tento vysoký cirkevný hodnostár spravoval cirkevnú diecézu, ktorá bola niečím osobitá. V uhorskom kráľovstve boli také diecézy vždy v pohraničnom území. Jednou z nich i spišská na hraniciach s Poľskom. Zvláštny záujem jeho veličenstva Ľudovíta z Anjou, kráľa Uhorska i Poľska, o Spiš sa odzrkadlil aj v nezvyčajnom povýšení vtedajšieho spišského prepošta na spišského biskupa. Nestalo sa to však tradíciou. Tu zaviedla až Mária Terézia a pápež Pius VI., keď v roku 1776 zriadili Spišské biskupstvo.

Na počiatku tu stál benediktínsky kláštor. Postavili ho na mieste, ktoré domáci volajú Pažica. Povyše Spišskej Kapituly. Ak je pravdou, že sa tak stalo už v 11. storočí, stál tu dosť opustený. Po hrade na opačnej strane nebolo ešte ani chýru. A že to aj napriek tomu nebolo bohom zabudnuté miesto v hustých lesoch na severe kráľovstva, svedčí výstavba ohromného románskeho prepoštského kostola poniže kláštora i s palácom ešte pre tatárskym vpádom. Prvým prepoštom bol vychovávateľ uhorskej kráľovnej Gertrúdy, manželky Ondreja II. Svedectvom je listina z roku 1209. Zhodnou okolností je najstaršou známou písomnou zmienkou o existencii územia Spiš ako takého. Listín tu napokon opatrovali haldy, pretože kapitula na Spiši bola zároveň tzv. hodnoverným miestom, akýmsi notárskym úradom.
Z románskeho prepoštského kostola s jednou vežou je dnes katedrála s vežami dvoma. Staršiu volajú Adam a tu druhú Eva... Strážia skvosty nesmiernej hodnoty. Medziiným aj fresku nad vstupom, ktorá má Spišiakom navždy pripomínať ich pomoc Karolovi Róbertovi z Anjou proti vojskám kráľozradcu Matúša Čáka. Prepošt si už v druhej polovici 15. storočia mohol znovu dovoliť kostol prestavať, tentoraz v gotickom štýle. Rozšírili, zvýšili a predĺžili ho, navyše opatrili 13 tabuľovými oltármi. Zápoľskovci, páni hradu, tí pre zmenu pristavovali a to vlastnú kaplnku, kam sa nechali aj pochovať.

Koncentrácia vzdelaných kanonikov a prepošta vytvárala z kapituly na Spiši malý ostrov učenosti a duchovna v svete analfabetov. Už od 13. storočia sa za jej múrmi ukrývala škola, jedna z najstarších v kráľovstve. Jezuiti tu v 17. storočí založili gymnázium. Zároveň na mieste starého kláštora vybudovali akúsi kópiu Jeruzalema, kde sa potom konali krížové cesty a procesie. Všetky jej tri kaplnky ešte stále stoja. Posledná na osobitnom kopci zvanom Sivá Brada znázorňuje Golgotu. Po okrajoch tejto Krížovej hory sú malé kaplnky, symbolizujúce hradby Jeruzalema. Na mieste jezuitského gymnázia neskôr postavili budovu kňazského seminára a vedľa najstarší učiteľský ústav v Uhorsku. Keď sem z hradu hľadia návštevníci, je to práve to, čo im ako prvé škaredo udrie do očí...

KONTAKT

Adresa: SNM-Spišské múzeum, Nám. Majstra Pavla 40, 054 01 Levoča
Tel.: 053/4541 336 hrad, 053/4512 786 SNM-Spišské múzeum Levoča
Mobil: -
Fax: 053/4512 824
E-mail: info@spisskyhrad.com
Web: www.spisskyhrad.com

Prevádzka: 1.5. - 31.10. otvorené, 1.1. - 30.4. zatvorené, 1.11. - 31.12. zatvorené
Otváracie hodiny Po-Pi: 09:00 - 18:00 (posledný vstup o 17:00 hod.)
Otváracie hodiny cez víkend: 09:00 - 18:00 (posledný vstup o 17:00 hod.)
http://www.spisskyhrad.sk/
http://www.spisskyhrad.com