Bratislavský hrad
História
Dnes už opravený Bratislavský hrad leží na najjužnejšom výbežku Malých Karpát, zvažujúcom sa až k Dunaju, kde bol prastarý brod na ceste do Podunajskej nížiny.
V Bratislave mohlo byť na mieste hradu keltské oppidum. V 1. až 4. storočí tu bola rímska zástavba. Rakúsky archeológ E. Nowotny vyslovil dokonca domnienku, že celá korunná veža je postavená na rímskych základoch. V 6. storočí sa tu usadili Slovania, ale pre málo zmienok nevieme povedať o bratislavskom hrade ani jeho okolí nič bližšie. V časoch Veľkej Moravy bol hradný kopec husto zastavaný.
Prvá písomná zmienka
O hrade je z roku 907. Salzburgské anály ho spomínajú v súvislosti s bitkou pri Pressalauschpurchu. Po rozpade Veľkej Moravy hrad pustol až do čias Uhorska, kedy sa stal hraničnou pevnosťou medzi Rakúskom a Uhorskom. Obdobie Veľkej Moravy dokumentujú zvyšky trojloďovej baziliky, zistené na akropole rozsiahleho opevneného hradiska na východnej strane hradnej terasy, pochádzajúcej z 9. stor. Zo slovanského kniežacieho hradu vznikol postupne prestavbami a úpravami stredoveký hrad, ktorý bol od polovice 11. stor. aj župným hradom.
Roku 1046 ho obľahol Henrich III.
A dobýjal ho katapultami, čo ho poškodilo. Poškodený hrad v rokoch 1073 – 74 opevnil Šalamún, ktorý pri bojoch o trón sídlil na hrade. Hrad sa opäť zviditeľnil v roku 1189, keď sa tu zišli križiaci na čele s Fridrichom Barbarossom pred odchodom do Svätej zeme. Pri dynastických bojoch v 12. a 13. storočí význam hradu vzrástol, ale nie sú žiadne zmienky o jeho stavebnom výzore. Nakoľko ho roku 1241 Tatári nedobyli, musel mať silnejšie opevnenie.
Na podnet Bela IV. v roku 1245 jobagióni bratislavského hradu zlepšili jeho opevnenie a postavili aj mohutnú obytnú vežu na najvyššom mieste kopca, známu ako „Korunná veža“. Z tohto obdobia je aj prvé zobrazenie Bratislavského hradu vo Viedenskej kronike. Slabú obrannú schopnosť veže doplnili v druhej polovici 13. storočia stavbou novej, juhozápadne od obytnej, ktorá ju mala brániť zo smeru najľahšieho prístupu. Veža bola pravdepodobne na návrší hradného múru okolo obytnej veže. Takto dotvorený hrad prežil nejednu významnú udalosť ďalších 150 rokov.
V čase revolučných husitov
Sa kráľ Žigmund rozhodol prebudovať hradnú pevnosť a spraviť z neho svoje hlavné sídlo. Práce sa ešte zrýchlili, keď bol korunovaný za cisára. Bola to najvýznamnejšia stavebná činnosť na hrade v stredoveku, ktorú bližšie opíšem neskôr. Po smrti Žigmunda bol hrad len zhruba dostavaný. Od roku 1452 bol natrvalo v rukách Hunyadiovcov, ktorí sa dostavbe opevnenia venovali pomerne málo. Honosné postavenie hradu sa naštrbilo za Jagelovcov. Opätovný význam nadobudol zasa až po Moháčskej bitke.
Štruktúra správy
Bratislavský hrad bol v stredoveku kráľovským hradom. Jeho kastelánom bol bratislavský župan alebo jeho ľudia. K hradu prislúchali aj dediny Bodíky, Šuľany, Baka, Čierny Brod, Lúč na Ostrove, Pochfalwa, Holice, Nadvár, Hrubý Šúr, Tureň a Nový Dvor . Patril k nemu aj brod pri Podunajských Biskupiciach.
Prestavba za Žigmunda
Za podmienok husitského ohrozenia, zo strachu pred vonkajšími silami dal kráľ Žigmund opevniť svoje významné hrady a mestá. Bratislavský hrad od základov prestaval a vybudoval z neho hlavny oporný bod svojej zahraničnej politiky a neskôr i centrum vnútrozemskej politiky.
Takmer súbežne s prácami na hrade bežali aj práce ne zosilnení bratislavských hradieb. To, že sa roku 1423 na hrade pracovalo, potvrdzujú aj zachované účtovné doklady. Tempo prác však nepokračovalo podľa priania kráľa, ktorý bol znepokojený husitmi. Listom z Rožňavy z 8. júla 1427 nariadil bratislavskému senátu, aby pod trestom zhabania majeku nakázal svojim poddaným opevniť mesto a obklopiť ho násypom.
V prvej etape 1427 až 1430
Prebiehali, zdá sa, len opevňovacie práce a kopanie priekop za nútenej účasti mnohých poddaných pod vedením Štefana a Juraja z Rozhanoviec. Okrem toho tu pracovalo aj veľa remeselníkov, hlavne tesárov. V rokoch 1431 až 1434 sa práce premiestnili do hlavného paláca. Obava z husitov si žiadala opevniť hrad silnejšie ako doposiaľ. Bolo treba oslobodiť hradný palác zo závislosti od vonkajšieho opevnenia a vytvoriť z neho samostatný objekt, sám obranyschopný, ktorý by sa mohol nezávisle rozvíjať. Staré opevnenie kopírujúce terén bolo nedostatočné k vyspelej husitskej bojovej technike. Žigmund sa pustil do mimoriadne rozsiahlej stavby, ktorá svojho času patrila určite k najväčším v Európe.
Za osnovu
Si zvolil osvedčený typ starého paláca, ktorý je blízky kaštieľom zo severného Talianska. Charakterizovalo ho pravidelné zoskupenie krídel okolo menšieho centrálneho nádvoria a vystupujúce nárožné veže – bastióny. Podobné stavby našli uplatnenie v celej Európe. Z účtovných dokladov sa dá usudzovať, že základné práce sa konali v rokoch 1431 – 34.
Roku 1431
Sa začala nová fáza výstavby. Kráľ povoláva z cudziny do Bratislavy veľký počet kamenárov, tesárov a iných remeselníkov. Títo pracujú pod vedením istého Richarda, ktorý bol „solicitator laborum Posoniensium“ – administratívny vedúci prác, ktorý sa mal starať o účty, prijímanie robotníkov a zaobstarávanie materiálu. Počet pracovníkov sa menil, kamenárov na hrade pracovalo 30 až 40. Pod vedením majstra Jána tu pracovalo 6 až 13 tesárov. Kováčsky majster Egyed pracoval s 2 až 4 tovarišmi. Na stavbe bolo ešte priemerne 120 nádenníkov. Celkovo tu pracovalo 220 až 240 ľudí.
Roku 1435
Sa postupne znižovali výdavky na stavbu hradu. V hlavnom paláci pokračovali práce menšieho rozsahu. Ešte roku 1434 nariadil panovník stavbu studne, podobné nariadenie vydal aj o dva roky neskôr. Vykopala sa hlboká studňa na západnej strane nádvoria, ktorá bola obložená veľkými opracovanými kamennými kvádrami. Žigmundovská prestavba využila aj stáročiami osvedčenú a preverenú trasu veľkomoravského a ranogotického opevnenia a doplnila ju o bašty a vstupnú bránu (pomenovanú na počesť kráľa - Žigmundovou) a cestou, zvažujúcou sa smerom na juhovýchod k dunajskému brodu.
Bohato členená dvojplášťová architektúra s kamenársky náročne riešenou bránou v podobe oslieho chrbta a sieťová klenba v priechode ju zaraďujú medzi centrá stavebného vývoja podunajskej oblasti, ktoré sa stali vzormi pre širokú škálu architektúr vo svojom období. Práce na hrade pokračovali aj za Albrechta Habsburgského a Jána Huňadyho. Kedy bola prestavba ukončená, sa nedá presne určiť.
Hlavný hradný palác
Si v podstate až do dnešných čias zachoval rozsah neskorogotickej prestavby tak v základnej ako aj pôdorysnej osnove. Pôvodne mal však len dve podlažia. Svojím pôdorysom nebol postavený voľne do stredu priestoru medzi vokajším opevnením, ale bol pripojený na vtedajší fortifikačný systém. Dnešná dispozícia hradu s pravidelným štvoruholníkovým pôdorysom okolo ústredného nádvoria je výsledkom stavebného úsilia obdobia renesancie a raného baroka. Nepravideľnosť vidieť na snahe prijať do seba takzvanú Korunnú vežu, na ktorú nadväzujú vonkajšie steny paláca.
Z tohto vyplývajú aj dva mylné názory Bratislavčanov, a to, že hrad má tvar pravidelného štvorca a na každom rohu jednu vežu. Veža je pritom na hrade len jedna, a každá stena má inú dĺžku – severná 85,6 metra, južná 73,2 metra, západná 67,7 metra a najkratšia východná stena má 60,1 metra. Hrad po tom ako v roku 1811 vyhorel, dlho pustol.Do dnešného stavu ho vrátila rekonštrukcia z roku 1953, ktorá z neho opäť spravila dôstojnú dominantu Bratislavy.
zdroj: www.slovensko-privat.sk
