Osobnosti Slovenska

Alexander Dubček (1921 – 1992) Slovenský politik a predstaviteľ politického reformného prúdu v 60. rokoch minulého storočia. Od januára 1968 sa stal predsedom KSČ a hlavným predstaviteľom tzv. Pražskej jari, ktorej cieľom bolo vytvoriť „socializmus s ľudskou tvárou“, čo sa však stretlo s nevôľou ZSSR. Po invázii vojsk do ČSSR v auguste 1968 bol Dubček postupne stiahnutý zo všetkých funkcií a v roku 1970 vylúčený zo strany. V novembri 1989 sa aktívne zapojil do Nežnej revolúcie, v decembri sa stal poslancom Snemovne národov a predsedom Federálneho zhromaždenia. Zomrel 7. novembra 1992, po ťažkej automobilovej nehode. Je pochovaný na bratislavskom cintoríne v Slávičom Údolí.

Milan Rastislav Štefánik (1880 – 1919) Slovenský politik, astronóm, vojenský letec, jeden zo zakladateľov Československa. Narodil sa v Košariskách v rodine evanjelického farára ako šieste z dvanástich detí. Stredoškolské vzdelanie dostal na evanjelickom lýceu v Bratislave, v Šoproni a Sarvaši, kde zmaturoval. Následne odišiel študovať do Prahy stavebné inžinierstvo a v rokoch 1900 - 1904 astronómiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. V roku 1904 odišiel do Paríža, kde pokračoval v činnosti. Spolu so svojím profesorom Julom Janssenom sa zúčastnil výstupu na Mont Blanc, kde pozorovali Slnko a Mars. Neskôr Štefánik položil základy hvezdárne na Tahiti.
Za vedecké práce dostal mnoho ocenení, v roku 1914 získal od francúzskej vlády Rad Rytiera Čestnej légie za vedecké a diplomatické úspechy. Počas prvej svetovej vojny bojoval vo francúzskom letectve. Napriek francúzskemu občianstvu zostal v srdci Slovákom a angažoval sa v česko-slovenskom národnom odboji. Vo februári 1916 založil v Paríži Národnú radu československú, ktorej predsedom sa stal T. G. Masaryk. 4. mája 1919 pri návrate do vlasti havarovalo jeho lietadlo pri pristávaní v Ivanke pri Dunaji. Štefánik aj s posádkou zahynul. Pochovaný je v mohyle na Bradle.

Peter Dvorský (1951) Svetoznámy slovenský operný spevák, lyrický tenor. Debutoval úlohou Lenského v Čajkovského Eugenovi Oneginovi. Počas rokov 1975-1976 bol na stáži v milánskej La Scale, kde ho Luciano Pavarotti verejne označil za svojho nástupcu. Neskôr pôsobil vo viedenskej Štátnej opere, kde sa predviedol ako Alfred vo Verdiho La Traviate, Edgar v Donizettiho Lucii di Lammermoor, a v roku 1980 sa predstavil ako Nemorino v Nápoji lásky Gaetana Donizettiho. Naštudoval také postavy, ako: MacDuff vo Verdiho Macbethovi, Rudolf v Pucciniho Bohéme, Vojvoda vo Verdiho Rigolettovi, Don Alvaro vo Verdiho Sile osudu, Princ v Dvořákovej Rusalke a mnohé ďalšie. Pôsobil na všetkých významných svetových scénach; Viedeň, Miláno, New York, Chicago, Barcelona, Florencia, Ženeva, Tokio.

Lucia Popp (1939 – 1993) Popredná slovenská i svetová sopranistka. Po štúdiách spevu v Bratislave dostala v roku 1963 stály angažmán vo Viedni. Vo svojom repertoári mala Mozartove diela (Čarovná flauta, Figarova svadba), Verdiho Maškarný bál, Straussove a Janáčkove diela. Spolupracovala s mnohými významnými dirigentmi, ako boli napr. Leonard Bernstein, Herbert Von Karajan, Otto Klemperer, Yehudi Menuhin...). Pôsobila v Metropolitan Opere v New Yorku, La Scala v Miláne, Covent Garden v Londýne a mnohých ďalších. Po roku 1989 sa aj vďaka Lucii Poppovej podarilo nadviazať umeleckú spoluprácu medzi Bratislavou a Viedňou. V roku 1993 podľahla zákernej chorobe.

Edita Gruberová (1946) Významná slovenská sopranistka pokladaná za nekorunovanú kráľovnú koloratúry. Študovala v Bratislave, Viedni a Prahe. Debutovala v roku 1968 v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly v postave Rosiny. V roku 1969 odišla do Viedne, kde si predvedením árie Kráľovnej noci v Mozartovej Čarovnej flaute okamžite získala publikum, kritiku i vedenie viedenskej Štátnej opery a dostala stály angažmán. Neskôr naštudovala postavu Zerbinetty v Ariadne Richarda Straussa, spievala Massenetovu Manon, Donizettiho Máriu Stuartovnu a Violettu. Získala mnohé ocenenia a uznania po celom svete. Je čestnou predsedníčkou Bratislavských hudobných slávností. V súčasnosti síce Edita Gruberová vystupuje na scénach svetových opier menej ako kedysi, ale záujem o ňu neklesá.

Dominik Skutecký (1849 – 1921) Slovenský maliar, predstaviteľ realizmu vo výtvarnom umení. Narodil sa v Gajaroch na Záhorí, základné i odborné vzdelanie dostal vo Viedni. Od roku 1867 pokračoval v štúdiách na maliarskej akadémii v Benátkach. Nasledoval študijný pobyt v Mníchove a stretnutie s Gustavom Courbetom, v tom čase vrcholným predstaviteľom nových výtvarných smerov. Toto malo zásadný vplyv na Skuteckého umelecký rast. Neskôr žil striedavo v Taliansku a vo Viedni. V roku 1872 vytvoril maľbu Pri Zohore, považovanú za prvú realistickú krajinomaľbu slovenského maliarstva. 15 rokov života v Taliansku mu poskytlo možnosť maľovania; množstvo obrazov od neho kupovali úspešní obchodníci, čím sa slušne finančne zabezpečil. V roku 1889 sa vrátil s manželkou na Slovensko, do Banskej Bystrice. V deväťdesiatych rokoch 19. storočia sa venoval portrétovej maľbe. Ďalším zdrojom inšpirácie boli pre Skuteckého medené hámre v okolí Banskej Bystrice. Fascinovala ho práca, ktorú stvárnil v mnohých svojich dielach (Vykúvanie kotlov, V hámri); zachytával ťažkú prácu robotníkov v dielni. Žil a tvoril až do smrti v Banskej Bystrici. Pričinil sa o nástup moderného umenia na Slovensku.

Karol Kállay (1926) Slovenský fotograf. Významný predstaviteľ nielen slovenskej reportážnej fotografie. Je autorom mnohých publikácií, preslávili sa najmä jeho diela o New Yorku, Los Angeles, Tokiu, Mexiku, Ríme a o Slovensku. V dokumentárnej tvorbe pokračuje v línii Cartier-Bressonovho rozhodujúceho okamihu. Jeho fotografie vynikajú zvláštnym zmyslom pre vizuálne vystihnutie životných a civilizačných paradoxov; Kállay vie vystihnúť postavy v rôznych stupňoch pohybu i protipohybu. Karol Kállay je členom klubu Bildeberg Group v Hamburgu. Venoval sa i reklamnej fotografii a tiež reportážnym fotografiám do časopisu National Geographic. Svojim rozsiahlym celoživotným dielom zasiahol do viacerých fotografických odborov, no jeho talent sa najviac prejavil vo fotografickej reportáži.
Vo svojej tvorbe stmelil do jednoty osobného konceptu impulzy dobových estetických pohybov a humanistickú orientáciu. Tak vytvoril dielo, ktoré ho zaraďuje na popredné miesto v našej fotografii a znamená prínos aj do svetovej tvorby. Žije v Bratislave.

Jozef Murgaš (1864 – 1929) Slovenský vynálezca a maliar. Už v detstve sa uňho prejavoval maliarsky talent i technické nadanie. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a v kňazskom seminári v Bratislave a Ostrihome. V rokoch 1889 – 1890 študoval maliarstvo v Budapešti. Počas štúdia v seminári prejavoval záujem o elektrotechniku. V roku 1896 emigroval do USA do novozaloženej obce Wilkes - Barre, kde žilo zhruba 300 slovenských rodín. Ako miestny farár sa pričinil o vybudovanie školy, knižnice, ihriska, kúpeľov. Bol jedným zo zakladajúcich členov Slovenskej ligy v USA a v roku 1918 pripojil svoj podpis pod Pittsburgskú dohodu. V roku 1904 mu boli patentované 2 vynálezy: Zariadenie na bezdrôtovú telegrafiu a Spôsob prenášania správ bezdrôtovou telegrafiou. Celkovo mu bolo uznaných 12 patentov, z ktorých možno vybrať: vlnomer (1907), detektor elektromagnetických vĺn (1909), navijak na rybársky prút (1912). Venoval sa aj iným činnostiam, mal napr. veľmi širokú zbierku motýľov (9000 exemplárov). Možno ho považovať za najúspešnejšieho slovenského vynálezcu.

Štefan Banič (1870 – 1941) Slovenský konštruktér a vynálezca. Kvôli nedostatku práce odišiel do USA. Zaujímal sa o letectvo a v roku 1914 skonštruoval prototyp padáku, ktorý vyskúšal zoskokom z budovy vo Washingtone D.C., pred zrakom vojenských predstaviteľov a zástupcov patentového úradu. Banič svoj patent venoval americkej armáde, tá tento údajne využila v prvej svetovej vojne. Baničov padák sa líšil od toho, ktorý poznáme dnes; išlo o druh dáždnika pripevnený o telo. Po návrate do vlasti v roku 1920 žil v ústraní ako murársky majster. Bol jedným zo spoluobjaviteľov jaskyne Driny v Malých Karpatoch.

Ondrej Nepela (1951 – 1989) Krasokorčuliar. Doteraz jediný slovenský pretekár, ktorý získal zlato na Zimných olympijských hrách – v r.1972 v Sappore (Japonsko) pod vedením trénerky Hildy Múdrej. Trikrát sa stal majstrom sveta (v rokoch 1971 až 1973) a päťkrát majstrom Európy. V roku 2000 dostal in memoriam ocenenie Slovenský športovec storočia. V roku 2005 sa uskutoční už trinásty Memoriál Ondreja Nepelu, medzinárodná súťaž krasokorčuliarov na bratislavskom štadióne, ktorý tiež nesie meno tohto významného slovenského športovca a veľkého talentu krasokorčuliarstva. Po skončení športovej kariéry bol členom profesionálnej revue Holiday on Ice od roku 1973 do roku 1986. Od roku 1986 pôsobil ako tréner v Mannheime (NSR) a jeho najlepšou zverenkyňou bola C. Leistnerová.

Žigmund Pálffy (1972) Slovenský hokejista, reprezentant. V NHL pôsobí od sezóny 1993/1994, najprv v klube New York Islanders, od sezóny 1999/2000 v Los Angeles v tíme Kráľov. Trikrát bol v All-Stars tíme NHL. Počas výpadku NHL hral za svoju rodnú Skalicu a pražskú Slaviu. Pálffy taktiež reprezentoval Slovensko na svetových hokejových šampionátoch, z Göteborgu v roku 2002 priniesol so spoluhráčmi zlato a o rok neskôr z Helsínk strieborné medaily. Vynikajúci korčuliar, elitný strelec, opora slovenského tímu.