Červený Kláštor v Kežmarku
Popis:
Areál kláštora kartuziánov, neskôr kamaldulov na východ od obce Červený Kláštor, ktorá leží 6 km na východ od Spišskej Starej Vsi. Nachádza sa pri vtoku potoka Lipník do Dunajca vedľa cesty z Hniezdneho do Spišskej Starej Vsi; mal funkciu hospitalu a ubytovne.
História:
V blízkosti Lechnice, v doline sv. Antona vznikol 1319 v poradi druhý kláštor pustovnickej rehole kartuziánov (prvý postavili 1299 nad Letanovcami na Skale útočišťa). Stál na dôležitej diaľkovej ceste, vedúcej z Budína do Krakova, v miestach brodu, kadiaľ sa prechádzalo do Poľska a kde sa vyberalo clo. Založil ho magister Kokoš z rodu Berzeviczyovcov. Keď bol kláštor dostatočne hmotne zabezpečený, začali po 1360 so stavbou kostola. K jeho severnej strane pristavali kláštor, ktorý okolo roku 1400 opevnili kamenným múrom. Kláštor mal vlastný vnútorný dvor, v ktorom stálo desať mníšskych domčekov pustovní so záhradami. K hradbám na JZ pristavili mlyn, na Z zasa poschodovú budovu, v ktorej bola nemocnica a ubytovňa pre cestujúcich. Hospodársky dvor zo S sprístupňoval gotický podjazd. V rokoch 1431 a 1433 kláštor ťažko poškodili a vyplienili husiti. Rehoľnici načas kláštor opustili. Okolo roku 1450 sa vrátili, opravili jednotlivé objekty a po roku 1462 dostavali východné krídlo s refektárom. Kartuziáni tu žili do 1563, keď kráľ Ferdinand tunajší kláštor zrušil. Kláštor sa stal majetkom Spišskej kapituly, neskôr, od roku 1568 viacerých zemepánov. Jeden z nich, Pavol Rákóczi, dal v roku 1630 postaviť západné krídlo na vonkajšom hosp. dvore a obnovil ďalšie objekty (mlyn). V roku 1699 kúpil areál nitriansky biskup Ladislav Maťašovský pre rád kamaldulov, ktorí po príchode do Uhorska sa najprv usadili na Zobore pri Nitre. Noví rehoľníci kláštor prevzali okolo roku 1710 a postupne ho začali opravovať. Keďže aj ich rád mal pustovnícky charakter, najprv postavili nové mníšske cely - pustovne, na miestach starších, ešte gotických objektov, opravili kláštorné obytné a hospodárske budovy a nakoniec opravili kostol. Vymaľovali ho barokovo-rokokovými nástennými maľbami, znovu zariadili a v roku 1747 vysvätili. V roku 1750 postavili na severnej strane kostola vežu, o 4 roky opravili vstupné krídlo a o rok postavili druhý, vonkajší dvor. Prísna kláštorná rehoľa žiadala oddelené ubytovanie mníchov v samostatných celách. Mnísi sa venovali pestovaniu liečivých rastlín, výrobe liekov a liečeniu chorých. V kláštornej budove pri kostole bola nemocnica, lekáreň a refektár. V roku 1781 Jozef II. kláštory zrušil a majetky Červeného kláštora neskôr získalo 1820 novozaložené gréckokatolícke biskupstvo v Prešove. V roku 1907 areál veľmi ťažko poškodil požiar a kláštor postupne chátral. Po prvej svetovej vojne, keď kláštor patril Klubu slovenských turistov a lyžiarov v Prešove, opravili niektoré budovy. V jednom z mníšskych domčekov zriadili turistickú nocľaháreň. Za druhej svet vojny kláštor poškodili. S jeho obnovou sa začalo 1952. V rokoch 1968 -1970 sa tu vykonal archeológ výskum (D. Čaplovič). V roku 1970 areál vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Reštaurátorské práce 1976-1979 sa sústredili na časti zachovaného vnútorného zariadenia kostola a výtvarnej výzdoby niektorých objektov. Dnes je celý areál opravený s výnimkou kostola, v ktorom sa postupne reštauruje vnútorné zariadenie a nástenné maľby.
Interiér:
V kostole i priľahlej sakristii a kaplnke sú pôvodné kamenné gotické rebrá s novšou barokovou polychrómiou, neskorogotická sieťová terakotová klenba je v refektári, v ktorom sa zachovali gotické nástenné maľby s námetmi z pašiového cyklu (Kristus na Hore olivovej, Bičovanie a Kalvária). V podjazde, ktorý spája vnútorný dvor s vonkajším, je terakotová gotická krížová klenba. V miestnostiach bývalého kláštora sú renesančné klenby krížové alebo valené s lunetami a v rekonštruovanom a reštaurovanom mníšskom domčeku majú klenby barokovú štukovú ornamentiku. V kostole sa zachoval hlavný oltár z roku 1745 so sochami p.Márie, sv. Antona pustovníka, Benedikta, Štefana a Ladislava Lavice za oltárom sú neskorobarokové, maľované s motívom kvetín a scénami, života rehoľníkov tunajšieho kláštora.
Exteriér:
Areál kláštora predstavuje ustálený pôdorysný aj urbanistický typ podľa kartuziánskych vzorov. Ústrednou stavbou je gotický kostol pozdĺžneho pôdorysu s rovným uzáverom, so zachovanými architektonickými detailmi (okná s individuálne riešenými kružbami, portály, organová empora, klenby) Ku kostolu zo severnej strany prilieha kláštor. Z pôvodného stredovekého objektu sa zachovala časť južná, západné krídlo a o niečo mladšie východné krídlo s refektárom. Na nádvorí stálo desať pustovní - samostatných prízemných domčekov so záhradami. Oproti kostolu stál domček priora (predstaveného kláštora) s vežou. Vnútorný dvor bol opevnený kamenným múrom, ku ktorému pristavali mlyn a samostatnú obytnú budovu v nej ubytovávali pocestných a liečili chorých. Severne od kláštora bol hospodársky dvor, prístupný podjazdom, s klenutou gotickou klenbou. Na niektorých objektoch sú pôvodné gotické terakotové červené ostenia okien (mlyn, obytné budovy). Ďalší hospodársky dvor je situovaný severozápadne. V prvom vnútornom dvore pri starej studni sú dve mohutné lipy.
Súčasný stav:
V objektoch Červeného kláštora je múzeum, turistická ubytovňa a reštaurácia. Múzeum je pobočkou Východoslovenského múzea Košice (založeného 1872). Od roku 1966 sú tu inštalované múzejné expozície (viackrát inovované a prebudovávané), zamerané na dejiny kláštora, jeho stavebný vývoj, sociálno-hospodárske a kultúrne podmienky života ľudu Zamaguria, ako aj ukážky z archeologického výskum kláštora. Okrem toho upúta najmä lekárenská expozícia v domčeku frátra Cypriána, národopisné exponáty (rodový odev, zamestnania, rodové umenie). Súčasťou expozície je kostol kláštora s pôvodným zariadením.
