Hrad Čičava

Tel.:
Mobil:
Fax:
E-mail:
Web:

Prevádzka:
Otváracie hodiny Po-Pi:
Otváracie hodiny cez víkend:

Poloha:

Služby:

Možnosti športového vyžitia:

Možnosti wellness:

V zariadení sa možno dohovoriť:


Vzdialenosti:

Popis zariadenia:

História:
Prvá písomná zmienka o Čičave pochádza z roku 1270. V tomto roku daroval kráľ Štefan V. magistrovi Reynoldovi, ktorý je považovaný za predka rodiny Rozgonyiovcov, rozsiahle majetky v Abaujskej, Sabolčskej a Zemplínskej stolici a zem Čičavu (Chychwa), ktoré predtým patrili kniežaťu Rastislavovi. Čičviansky majetok sa ešte aj v roku 1309 spomína ako „terra“ – zem, už vtedy však bol osídlený, hoci hrad tu ešte nestál. V roku 1316 daroval magister Peter (pravdepodobne Reynoldov vnuk) Mikulášovi Peresovi, kapitánovi na hrade Čičava majetok Tuzsér a to za úspešnú obranu čičvianskeho hradu. Hrad bol teda s najväčšou pravdepodobnosťou vystavaný v rokoch 1309 -1316 potomkami Reynolda. Hrad bol strážnou pevnôstkou pri priesmyku „Poľská brána“. Zohrával dôležité postavenie na križovatke diaľkových ciest spájajúcich Vranov a Humenné a na ceste od Sárospataku cez Stropkov smerom do Poľska. Tento hrad mal v tom čase nepravidlné nádvoria s obdĺžnikovým pôdorysom, ktoré bolo chránené obvodovým opevnením. Na najľahšie prístupnej severozápadnej strane stála okrúhla veža s ostrím (britom), ktorá chránila prístupovú cestu a bránu na západnej strane. Oproti bráne sa v intgeriéri pri obvodovom opevnení nachádzal obytný trakt, pozostávajúci y trojpriestorového obytného paláca. Hrad bol strediskom rozsiahleho panstva, ku ktorému patrilo viac než 60 obcí. Koncom 14.storočia bol hrad rozšírený o nové predhradie smerom k strmšiemu juhozápadnému svahu a vybudovaná priekopa, chrániaca nové predhradie zo severozápadnej a juhozápadnej strany. Najväčšiu prestavbu a zväčšenie hradu uskutočnili koncom 15. a začiatkom 16. storočia v súvislosti s vývinom bojovej techniky, hlavne strelných zbraní. Na východnej strane horného hradu bola vybudovaná veľká delová bašta talianskeho typu a v predhradí menšia okrúhla bašta. Neskoršia stavebná činnosť sa týkala len obytných častí hradu a opráv. V roku 1527 za Drughetovcov bol župným zhromaždiskom a sídlom archívu Zemplínskej stolice. V tom istom roku ho Ján Zápoľský dobyl a podpálil. Pri požiari zhorel i archív Zemplínskej stolice. Hrad však znovu opravili a zrenovovali. V roku 1684 ho dobyli Tőkőliho vojská. Neúspešným obrancom bol vtedajší majiteľ Žigmund Drughet. Hrad sa dostal do rúk povstalcov. V roku 1704 sa ho zmocnili vojská Františka Rákocziho II. Poškodené časti opravili a hrad zabezpečili. V rukách rákociovských povstalcov bol až do roku 1711. Vtedy ho brigádny veliteľ Rákocziho vojska, gróf František Barkóci vydal bez boja cisárskym vojskám a sám sa k nim pridal. Generál Laucken, veliteľ cisárskych vojsk, dal hrad zbúrať, pretože už nemal vojensko-strategický význam. To bol jeho definitívny koniec a odvtedy je v ruinách.
Exteriér:
Svojou rozlohou je neveľkým, avšak nie celkom bežným typom hradu na Slovensku. Pôvodná najstaršia časť hradu na skalnatej vyvýšenine mala hradobný múr nepravidelného pôdorysu (náznak polygónu) s okrúhlou vežou s ostrou hranou - britom proti svahu (Menclová). Z vnútornej strany pristavali k opevneniu obytné budovy, z vonkajšej strany chránila opevnenie veľká delová bašta, ktorú doplnili pri prestavbe na prelome 15. a 16. storočia. Baštoa je nad strmým úbočím smerom k ceste popod hrad. Dolné nádvorie malo samostatné opevnenie s dvoma vežami. V smere na severozápad vzniklo ešte predhradie s jednou okrúhlou baštou, ktorá oddeľovala od ostatného svahu priekopa.
Súčasný stav:
Hrad je v súčasnosti v stave pokročilých zrúcanín a v lete ho obklopuje hustý lesnatý porast. Pôdorys hradu je v teréne dobre čitateľný. Zachovalo sa z neho niekoľko stojacich múrov so zvyškami omietok, okenných a dverových otvorov. Prístupové chodníky boli koncom roku 2000 zrenovované, exteriér hradu vyčistený a upravený.

Oznamy:
Momentálne žiadne oznamy.