Liptovský Hrádok
V meste obdarovanom neuveriteľne štedrým prírodným, kultúrnym a historickým potenciálom a ľudskými zdrojmi, ktoré v súčasnosti hľadá svoju novú tvár a cestu k naplneniu vízie prosperujúceho a rozvíjajúceho sa centra unikátnych a osobitých foriem cestovného ruchu s priamou väzbou na tradície lesníctva, včelárstva, obchodu, ťažby a spracovania dreva a železnej rudy, pltníctva, rybárstva, podhorských a horských poľnohospodárskych aktivít a remesiel s tým spojených.
Hrad a kaštieľ, prvá lesnícka škola v Uhorsku, arborétum, budova Soľného úradu, vážnica a zvonica-zvyšky pôvodnej vysokej pece-maše, židovský cintorín, chránená lipová alej Pod lipami s kaplnkou so sochou Piety blahoslavenej Panny Márie a klasicistickým rímskokatolíckym kostolom, to je aj katolícky a evanjelický kostol v Dovalove, unikátne stavby a stavebné prvky liptovských murárov v Dovalove, železné kríže na cintoríne, remeselná zručnosť jeho obyvateľov, prezentovaná v Národopisnom múzeu v Liptovskom Hrádku a Múzeu liptovskej dediny v Pribyline,
Mesto s čarokrásnou prírodou pri sútoku Belej s Váhom, ktoré Vám ponúka pestrú ponuku služieb s možnosťou adrenalínového vyžitia sa vodákov, lyžiarov, skialpinistov, horolezcov, rybárov a poľovníkov. Veríme však, že aj milovníci celoročného pohybu v teplej termálnej vode, kultúrno - historických pamiatok, prírody a dobrej zábavy si odnesú pekné a príjemné zážitky a spomienky na miesta, ktoré navštívili a ľudí, s ktorými sa zoznámili ...
Územie, ktoré pozostáva z dvoch katastrálnych území oddelených katastrálnou hranicou: a) katastrálne územie Liptovský Hrádok - 481 ha 89 árov 07 m 2, b) katastrálne územie Dovalovo - 1 350 ha 11 árov 89 m 2. Celková rozloha územia mesta je 1 832 ha 96 m 2.
To sú hlavne jeho obyvatelia. Priateľskí, pracovití, vzdelaní a odborne zdatní, moderní, avšak pyšní na svoje korene a dedičstvo predkov. K 31.12.2006 ich bolo bezmála 7800.
Mestská časť DOVALOVO
Podľa súčasného názvu mestská časť Dovalovo, v skutočnosti hornoliptovská obec s osobitým koloritom architektúry obce a životných postojov jej obyvateľov. Dominantou obce sú predovšetkým dve sakrálne stavby – rímsko-katolícky kostol z druhej polovice 13. storočia, zasvätený sv. Martinovi Tourskému a klasicistický kostol Evanjelickej cirkvi a.v. Na malom kúsku zeme pod Kriváňom sa tak snúbi a prepletá história so súčasnosťou. Život jej obyvateľov bol odjakživa úzko spätý vždy s prekrásnou, no niekedy až krutou a drsnou podtatranskou prírodou.
DOVALOVO to je kraj želiarov, včelárov, povozníkov a poľnohospodárov so zameraním na chov oviec, hovädzieho dobytka a spracovanie produktov z tohto chovu, no aj tradičných domácich remesiel – tkáčov, košikárov a rezbárov domáceho riadu. Zvlášť vychýrení boli dovalovskí murári a tesári, za prácou ktorých nemusíme cestovať do Budapešti. Práve naopak – máme ju pred našimi očami – sú to domy obyvateľov v centrálnej časti obce s originálnymi prvkami architektonického riešenia, predovšetkým okien a striech.
DOVALOVO to sú aj významní rodáci, ktorí sa svojou prácou a životnými postojmi zaradili medzi popredné osobnosti dovalovskej a slovenskej histórie – Ján Nepomuk Bobula, staviteľ, publicista, politik, Dr. Ján Gašperík, včelársky spisovateľ a historik, organizátor novodobého včelárstva na Slovensku, Július Gašperík, poľnohospodársky odborník a verejný činiteľ, redaktor Peter Slavomír Kompiš, pedagóg a osvetový pracovník Alexander Lauf a básnik Ing. Milan Jurčo.
DOVALOVO SÚČASNOSTI to je aj občianske združenie DOMÉNA, ochotnícky Divadelný súbor ATAK9, Detský divadelný súbor DOVALOVČEK, Spevácky zbor pri Evanjelickej cirkvi a.v., Katolícky mládežnícky spevokol a aktívna Jednota dôchodcov.
Hrad a kaštieľ - história
V 14. storočí zvolenský župan Donč dal postaviť gotický kamenný hrad na malej vápencovej skale obkolesenej vodnou priekopou, ktorá sa zachovala dodnes v podobe jazierka. Rok 1341 je tak prvou písomnou zmienkou o hrade s menom „Wywar“, v neskorších dokumentoch sa spomína ako „Novum Castrum“ – Nový Hrad, či „Hradek“. Jeho úlohou bola kontrola dôležitej považskej cesty zvanej „Via Magna“. Patril ku kráľovským majetkom, v roku 1433 ho dobili Husiti, neskôr ho obsadili Jiskrovci a aj potom často menil majiteľov. V druhej polovici 16. storočia ho dali Valentín a František Balašovci od základov obnoviť. Podľa zachovaných dokumentov v roku 1579 vynaložili na renováciu viac ako 3.000 zlatých.
Po ich smrti v roku 1600 dostal hrad a panstvo Mikuláš Šándorfy s mladou hradnou pani Magdalénou Zai, vdovou po predchádzajúcom majiteľovi. Na podnet Mikuláša Šándorfyho bol v roku 1601-1603 postavený okolo hradu renesančný kaštieľ a ďaľšie časti zabezpečujúce chod panstva. Na stavbu kaštieľa bol použitý materiál zo zbúraných hradieb. Na poschodí kaštieľa boli zriadené reprezentačné miestnosti pre majiteľov a ich hostí a na prízemí boli zriadené sklady a ubytovacie priestory pre služobníctvo.
Hrad mal najväčšiu strategickú úlohu v období stavovských povstaní v 17. storočí. Veliaci cisársky generál vybudoval proti povstalcom Františka Rákocziho silnú obranu. Neskôr, začiatkom 18. storočia cisár Leopold I. daroval hrad aj s panstvom kniežaťu Lichtensteinovi. V roku 1709 došlo k významnej bitke na Švihrovej medzi povstalcami a cisárskymi vojskami, ktoré odolali náporu i keď hrad v týchto bojoch povstalci ťažko poškodili. Starý hrad na skale ostal v ruinách. V roku 1731 hrad aj s panstvom odkúpila od Emanuela Lichtensteina kráľovská komora. Vývoj panstva zabrzdil v roku 1803 veľký požiar na hradnom panstve.
Zástupcovia sa po tejto pohrome rozhodli, že obnovia len novšie časti, t.j. kaštieľ , stredoveký hrad ostal od tohto roku v ruinách. No neostalo len pri tejto pohrome. V daždivom lete roku 1813 došlo ku katastrofálnej povodni.
V rokoch 1860 až 1874 bol v priestoroch kaštieľa umiestnený Okresný súd spolu s väznicou. V roku 1932 boli rizikové časti starého hradu konzervované. Neskôr tu sídlilo Národopisné múzeum Liptova. Od roku 1990 až 2002 boli priestory Hradu a Kaštieľa neobývané.
Súčasnosť
Zrúcanina hradu Hrádok spolu s priľahlým kaštieľom tvoria oddávna dominantu Liptovského Hrádku a aj malebnej časti horného Liptova. Ruiny hradu a pomaly sa rozpadávajúceho kaštieľa už od 30-tych rokov 20. storočia zamestnávali mysle ľudí, ktorým nebol osud pamiatok na Liptove ľahostajný. Záchranu tohto komplexu pamiatok sa však nepodarilo zorganizovať ani v období prvej republiky a ani v období socializmu.
Chátranie stavieb pokračovalo aj v 90-tych rokoch 20. storočia a domácich i turistov trápil pohľad na rozpadávajúce sa stavby. Situáciu sa nepodarilo zvrátiť aj napriek neutíchajúcim snahám vedenia Liptovského múzea v Ružomberku a jeho organizačnej zložky.
Objekt Hradu a Kaštieľa bol od roku 1989 neobývaný. Priestory boli nevykurované, vystavené nežiadúcim návštevníkom, a v tomto čase bolo aj odcudzené hodnotné príslušenstvo a časti interiéru, patriace k objektu Hradu a Kaštieľa.
V roku 2000, keď Dagmar Machová navštívila kaštieľ a zrúcaninu hradu v Liptovskom Hrádku, sa v jej mysli zrodila vízia znovu postavenia a oživenia starého kaštieľa, takisto aj vzkriesenie dôležitosti tohto prekrásneho regiónu severného Slovenska.
Koncom roka jej spoločnosť DM Plast s.r.o. kúpila Hrad a Kaštieľ a tým rozšírila aktivity spoločnosti. Hrdinské plány pre reštaurovanie úzko súviseli s dúfaním, že Slovensko sa čoskoro stane členom EÚ a chceli by prispieť tým najlepším zo Slovenska k pohode Európanom.
Celý areál Hradu a Kaštieľa má byť sprístupnený verejnosti.
Hrad a Kaštieľ v Liptovskom Hrádku je na základe jeho histórie a polohy určený pre stretávanie, rozhovory a ustanovenia, voľný priestor umožňuje rozvíjať umenie.
Historické budovy majú v budúcnosti okrem ubytovania v originálne zariadených apartmánoch ponúkať aj priestory pre kultúrne podujatia ako koncerty, výstavy, slávnostné prijatia a konferencie. Kaštieľ postavený Magdalénou Zayovou v roku 1603, sa má opäť stať miestom európskeho stretnutia a hradné zrúcaniny budú sprístupnené verejnosti po ukončení rekonštrukcie.
Hrad a Kaštieľ
033 01 Liptovský Hrádok
Slovensko
tel: +421 44 520 77 12
fax: +421 44 522 52 84
castle@grandcastle.sk
