Cesta do Vlkolínca

Cez leto som si splnil svoj niekoľkoročný cieľ - cyklistika vo Vysokých Tatrách. Rád kombinujem príjemné s užitočným a ešte viac pohodlné s vhodným. Odviezol som sa s vlakom a v Tatrách som sa premiestňoval na bicykli. Zo všetkých zážitkov chcem spomenúť cestu do Vlkolínca.

Jedným z mojich cieľom bol aj Vlkolínec. Vlakom som sa premiestnil z Liptovského Mikuláša do Ružomberku. Trocha som si prezrel mesto a na bicykli som sa chcel premiestniť do Vlkolínca. Toto bola jediná trasa, ktorá mi bola úplne neznáma. Nezostávalo mi nič iné ako sa spýtať. Ale človek sa aspoň na chvíľku porozpráva a ja rád sledujem komunikáciu a ochotu ľudí. Pri prechode som si všimol jednu pani, tak som sa stavil a spýtal sa na cestu. Poradila mi a ja som to pochopil tak na, alebo do 1 km, kde mi znova poradia. Po kilometri som už bol na pokraji mesta a pred sebou les - pohorie. Bola to posledná ulička, posledné domy a posledný ľudia. Nič iné ako sa spýtať mi neostávalo. Čuduj sa svete, zastavil som pri jednom dome, kde práve zastalo auto a vystúpila z neho pani, ktorá mi poradila v Ružomberku - v meste. S úsmevom na jej i mojej tvári mi povedala ďalšiu cestu... Bolo to príjemné a celý čas až po Vlkolínec som sa na tom trocha zabával. Po hodinke cez pohorie som sa dostal do Vlkolínca. Mal som rezervované ubytovanie, takže mi nič iné neostávalo ako ho vyhľadať. Ako si tak kráčam, stala sa neuveriteľná vec. Ak sa to nestane mne, nikdy neuverím. Pred jedným z domčekov stojí pani s úsmevom na tvári a pozerá sa na mňa... Bola to tá pani, ktorá mi už 2krát poradila!

Vo Vlkolínci som strávil dva krásne dni. Zachovalé domčeky a príroda sú očarujúce. Nie náhodou je Vlkolínec zapísaný v UNESCO!

Peter J.