Ulice mesta, ako ich poznali naši predkovia, malebné zákutia, budovy, ktoré z panorámy čas navždy vymazal.
LUČENEC. "Keď prichádzame k Lučencu vlakom od Zvolena od severozápadu, objaví sa nám temer zrazu zhluk domčekov a niekoľko smutných vyhasnutých továrenských komínov, tri štíhle vežičky kostolov a mohutná kopula synagógy – vcelku prostučká a jednoduchá línia striech, málo zelene a záhrad, vzdialené hory...
Chladný dojem mesta
To je chladný dojem nálady prvého celkového obrazu Lučenca. A ďalšie dojmy zmenia a doplnia tento obraz nepatrne. Mesto Lučenec má polohu pomerne nepriaznivú. Leží pri brehoch malého Tuhárskeho potoka a niektoré jeho časti sú vo veľmi vlhkej pôde, najmä pri dolnom toku potoka, ktorý za mestom prediera sa lúčinami. Pôda geologickým vývojom patrí k naplaveninám, bohatým na tehliarsku hlinu. Vodstvo v Lučenci je veľmi skromne zastúpené.
Tuhársky potok je slabý, v lete temer vysychá, ale na jar a na jeseň niekedy spôsobuje nepríjemné zátopy, najmä na dolnom toku. Vzniká za dedinkou Tuhár pri Divíne, tečie cez Starú Halič k mestskému parku, kde napája malý rybník a za mestom neďaleko železničnej trate spája sa s Lučeneckým potokom, ktorý priteká lúčinami od Podrečian, od severozápadu.
