Reportáž zo zakázaného lesa. Takto vyzerá slovenská divočina, ktorú turisti neuvidia

Tichá a Kôprová dolina je s takmer sto štvorcovými kilometrami najväčším prísne chráneným celkom u nás a jej veľká časť je pre väčšinu Slovákov úplne neznáma. Aby ste sa do tejto divočiny dostali, potrebujete výnimku ministerstva životného prostredia. Musíte mať tiež dobrý dôvod, napríklad výskum alebo ochranu prírody. Kto sa tu pohybuje bez výnimky, riskuje pokutu.

Divočina po asfaltke

Bežní turisti sa v prísnej rezervácii v Tichej doline paradoxne môžu pohybovať len po širokej asfaltovej ceste, na ktorej nie je výnimočné stretnúť ani autá. Vybudovali ju ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia pre prípad požiaru.

„Mojím plánom je, aby tu tá asfaltová cesta nebola. Preto ju ani nevyužívam, hoci aj na to by sme si mohli vybaviť výnimku,“ hovorí Baláž. Cestu by podľa neho nebolo treba rozbíjať. Keby sa nepoužívala a neupravovala, v priebehu piatich rokov by cez ňu narástol les.

Tichá a Kôprová dolina boli kedysi luxusnými poľovnými revírmi. Dnes je to aj vďaka úsiliu ochranárov na čele s Balážom oblasť, kde sa nepoľuje ani neťaží drevo. „Tatry sú jedným z najdivokejších území v celej Európe. Tichá a Kôprová dolina spolu s okolitými jadrovými zónami predstavujú asi 550 štvorcových kilometrov územia, kde sa nič nerobí. Také veľké a rozmanité územie nikde inde v Európe nie je,“ vysvetľuje Baláž.

Keď po asi šiestich kilometroch asfaltky prebrodíte rieku Belá, ocitnete sa už v oblasti, kam turisti bez povolenia nesmú. Chodníčky sú tu stále, no turistické značky by ste tu nenašli. A keď popadá cez cestu pár veľkých stromov, chodníček sa ľahko stratí.

Vlk v igelitke a medvedica na obzore

Preliezame cez kmene vo výške pása a balansujeme na nich ako povrazolezci v cirkuse. Len samotný prechod cez takúto lúku stačí na slušnú svalovicu. No len pre nás netrénovaných. Erik Baláž kráča nezmenenou rýchlochôdzou bez ohľadu na terén aj počasie tempom, za aké by sa nemusel hanbiť ani olympionik Matej Tóth.

Do Tichej a Kôprovej chodí už od štyroch rokov. „Keď mi ako školákovi rodičia obmedzili výlety do dolín na dve hodiny denne, tie dve hodiny som celý čas bežal,“ hovorí Baláž. A zostalo mu to dodnes.

V mladosti trávil v dolinách podľa vlastných slov sto až stopäťdesiat dní do roka. V lese strávil aj týždeň v kuse a na spanie si brával len celtu. Stalo sa mu, že sa mu v noci v igelitke, čo mal pri hlave, hrabal vlk. „Myslel som si, že je to myš, tak som po igelitke capol a ráno som podľa stôp zistil, že to bol vlk,“ spomína s úsmevom Baláž. Dnes sa už do lesa tak často nedostane pre pracovné aj rodinné povinnosti, a keď, tak nie sám.

Niekoho sprevádza. Tak ako teraz nás.