obec

Pondelok: 7:00 - 12:00   12:30 - 15:00
Streda: 7:00 - 12:00   12:30 - 16:00
Piatok: 7:00 - 12:00   12:30 - 13:00

Územie, na ktorom leží súčasna Štiavnička bolo osídlené už v predhistorických dobách. Svedčia o tom archeologické nálezy zo širšieho okolia—ludrovskej Pancovej, či štiavnického Lúčneho hríbu. Už v 9. storočí tu existuje slovanské sídlisko na Lúčnom hríbe, dokumentované nálezmi dobovej keramiky.

V stredovekom Uhorsku bol priestor dnešnej Štiavničky súčasťou kráľovského majetku Štiavnice, na ktorom musela existovať staršia rovnomenná dedina. Jej existenciu potvrdzuje i architektúra blízkeho kolonizačného kostola Všetkých svätých v Ludrovej na Kúte, ktorého najstaršie časti pochádzajú minimálne z poslednej tretiny 13. storočia. Kostol slúžil viacerým, dnes - s výnimkou Liptovskej Štiavnice - už zaniknutým sídliskám.

V roku 1300 Ondrej III. Daroval časť kráľovského majetku Štiavnica, ktorý bol vtedy kultivovanou, poľnohospodársky využívanou krajinou, Pavlovi Madačovmu - synovi - zakladateľovi osady Čerín vo Zvolenskom komitát. 

História obce - www.stiavnicka.sk/obec/historia/

Aktuality
- www.stiavnicka.sk/udalosti-v-obci/aktuality/

Služby:

Pondelok 7:30 - 12:00  12:30 - 15:00
Streda    7:30 - 12:00  12:30 - 16:30
Piatok     7:30 - 12:00  12:30 - 14:00

Pomenovanie obce sa pravdepodobne vyvinulo od slovotvorného základu "štiav" - kyslá voda, medokýš, ktorých je v okolí dnešnej Liptovskej Štiavnice deväť. Už v listine z roku 1300 sa spomína pomenovanie Sceunicha, ďalej v roku 1380 Sceuniche a Szawnicza (1471), Naghschewnycza (1515), Welka Styavnica (1773), Štiavnica (1920), Liptovská Štiavnica (1927). V maďarčine sa používal názov Nagyselmec.

Služby:

Pondelok 8:00 - 14:00

Utorok 8:00 - 14:00

Streda 8:00 - 14:00, 15:00 - 17:00

Štvrtok 8:00 - 14:00

Piatok 8:00 - 12:00

Pondelok: 7:30 - 11:30   12:00 - 15:30
Streda: 7:30 - 11:30   12:00 - 17:00
Štvrtok: 7:30 - 11:30   12:00 - 15:30
Piatok: 7:30 - 11:30   12:00 - 14:00

Prvá písomná zmienka o osade pod názvom Villa Zabokrek je z roku 1282. Tento priestor bol však osídlený už aj pred prvou písomnou zmienkou, čo podľa historických prameňov,dokumentujú nálezy pozostatkov stavieb z čias Veľkomoravskej ríše, vrátane najstaršieho kostola z 9.-10. storočia, ktorý sa nachádzal na Kostolišti (osade nad Žabokrekmi). Aj vykopávky v lokalite Mohylka nad obcou Žabokreky hovoria o pietnom mieste slovanských bojovníkov zo 7.-9. storočia (nájdené sekeromlaty, dvojsečné meče, ostrohy).

Písomných zmienok o stredovekých Žabokrekoch už z 13. storočia, z čias panovania dynastie Arpádovcov v Uhorsku je pomerne veľa. V záznamoch zo 14. storočia, z čias vlády panovníckeho rodu Anjouovcov sa už dozvedáme aj o konkrétnych vlastníkoch obce. Tak vieme, že v roku 1323 vlastnil dedinku Peter, syn Bittera, ktorý ju zamenil za iné majetky so županom Dončom. Záujem o Žabokreky bol pochopiteľný, tieto ležali na vtedy dôležitej spojovacej ceste stredoveku.

Od 14. storočia boli osudy Žabokriek spojené s necpalskym panstvom a rodom Necpálskych, neskôr Juštovcov a to až do roku 1848. V tomto období v miestnej evanjelickej cirkevnej škole učil aj Jurko Langsfeld, sučiansky rodák, ktorý ako bojovník za práva Slovákov v revolučných rokoch 1848/49, bol júni 1849 maďarskými vojskami popravený.

V celej histórii obce sa jej obyvatelia prevažne zaoberali poľnohospodárstvom a chovom hospodárskych zvierat a k týmto činnostiam pridruženými remeslami. V dávnej minulosti sa živili tiež ako chýrni turčianski šafraníci a olejkári, ktorých podľa písomných záznamov z r. 1783 bolo v obci registrovaných 71 a so svojimi liečivami a pochutinami obchodovali hlavne v Poľsku, na Ukrajine a v Rusku.

História obce - www.zabokreky.sk/obec/historia-obce/

Aktuality
- www.zabokreky.sk/aktuality/

Služby: